500 leke Albánsko 2007-15 P72 UNC

Vydanie albánskych bankoviek z rokov 1996-2012:

Bankovky sú podobné predchádzajúcemu vydaniu, ale na prednej strane je rozdielna budova Bank of Albania vytlačená v OVI. Na vydaniach z roku 1996 vydieť architektonické detaily, ale na bankovkách z roku 2001 (okrem 200 leke) vidieť iba obrysy budovy (na 1000-ke embosované), okrem toho hologram na 5000 leke je iný.

   Lek (skratka L, kód ALL, množné číslo lekë) je mena používaná v Albánsku. Delí sa na 100 qindarka, hoci tieto jednotky sa už kvôli nízkej hodnote nepoužívajú.

   Albánsko používalo až do získania samostatnosti od Osmanskej ríše v roku 1912 monetárny systém. V rokoch 1912-1926 obiehali na albánskom území mince a bankovky štátov, ktoré boli zapojené do Latinskej monetárnej únie, predovšetkým francúzsky frank, grécka drachma, talianska líra a rakúsko-uhorská koruna.

   Predchodca leku, franka ar bol zavedený v roku 1926, vtedy bol ekvivalentom talianskej líry. V priebehu druhej svetovej vojny, v rokoch 1939-1943 bola albánska mena pevne naviazaná na taliansku líru v pomere 1 franga = 6,25 talianskych lír, neskôr v rokoch 1943-1945 na nemeckú ríšsku marku v pomere 1,25 franga = 1 marka.

   Po druhej svetovej vojne bola albánska mena oficiálne premenovaná na lek, zároveň bola vytvorená menová únia medzi Albánskom a Juhosláviou, v pomere 1 lek = 1 juhoslovanský dinár. Táto únia bola zrušená a v roku 1948 sa albánsky lek pevne naviazal na sovietsky rubeľ v pomere 12,5 leku = 1 rubeľ. Systém delení zjednodušený a boli vydané nové bankovky, inšpirované ruskými rubľami, obsahovali motívy robotníkov a závodov. Počas doby komunistickej vlády bola mena fixná, po jej páde v roku 1991 bol zavedený výmenný kurz, začala sa objavovať inflácia. Zatiaľ čo v roku 1988 základné potraviny mali cenu niekoľko lekov, dnes majú hodnotu stoviek, hoci už prebehlo niekoľko menových reforiem.

   V obehu sú mince 1, 5, 10, 20, 50, 100 lekov (na jednej strane majú vyobrazenú hodnotu s ratolesťami, na druhej nápis Republika e Shqipërisë) a bankovky 200, 500, 1000, 2000 a 5000 lekov.

   Albánsko (albán. Shqipëria) dlhý tvar Albánska republika, je hospodársky slabo rozvinutá krajina v juhovýchodnej Európe na Balkánskom polostrove.

Jej západné prímorské teritórium v priestore polostrova Karaburun a ostrovov Sazan a Ksamil vlastne oddeľuje Iónske more od Jadranského mora. Na severe susedí so Srbskom (provincia Kosovo), Čiernou Horou, na juhu a juhovýchode s Gréckom, východnú hranicu tvorí Macedónsko. Územie južného Albánska, obývané početnou gréckou menšinou sa tradične nazýva Severný Epirus (gr. Βόρειος Ήπειρος- Vorios Ipiros, albán. Epiri i Voriut).

   Dnešní Albánci môžu mať pôvod v starovekých Ilýroch, hoci toto tvrdenie je nepodložené. Iná teória hovorí, že Albánci sú potomkovia Trákov, ktorí do Albánska prišli v ranom stredoveku. Albánci sú pravdepodobne národ, ktorý vznikol miešaním starovekých balkánskych etník ktoré sa nachádzali na území dnešného Albánska, teda Illýri, Gréci, Rimania a Slovania. Ilýri však obývali južný Balkán už dlho predtým, než sa sem dostali Gréci, Rimania a Slovania.

   Zhruba od polovice 15. storočia bolo Albánsko formálne v područí Osmanskej ríše.

Počas 1. svetovej vojny bolo územie Albánska striedavo okupované vojskami Rakúska, Francúzska, Grécka.

V roku 1939 bolo Albánsko bez odporu okupované Talianskom. Kráľ Viktor Emanuel bol deklarovaný ako albánsky kráľ.

   Po začiatku 2. svetovej vojny potom, čo nacistické Nemecko spolu s Talianskom okupovali Juhosláviu a Grécko, boli regióny Kosova a Kamerie pripojené k Albánsku. Preto Albánci podporovali Mussoliniho Taliansko, boli na úkor susedov spojení v bábkovom kráľovstve Viktora Emanuela. Po kapitulácii Talianska sa hromadne pripojili na stranu komunistov v čele s Enverom Hodžom. Tento stav trval až do konca roku 1944, kedy sa Nemci z oblasti stiahli a hranice sa vrátili do pôvodného stavu.

   Po druhej svetovej vojne sa k moci (za výdatnej pomoci súdruhov z Juhoslávie) dostali komunisti, vedení Enverom Hodžom.

   V roku 1997 vypukli v krajine závažné nepokoje, ktoré spôsobili faktický rozpad albánskeho štátu.

   Kríza v Kosove v roku 1999 posilnila zahranične politickú pozíciu Albánskej republiky. Ochota k riešeniu dopadu kríze v susednom Kosove sa prejavila predovšetkým v krátkodobom prijatí cca 500 tisíc kosovských utečencov a v poskytnutí albánskeho územia pre činnosť jednotiek NATO.

   V júni až auguste 2001 prebehli parlamentné voľby, v ktorých znovu zvíťazila PSSh